Základy prvej pomoci

From SGG WIKI

Každý človek je v núdzi odkázaný na pomoc iných ľudí. Izolovaný spôsob života dnešnej doby „odsudzuje“ stále väčší počet jedincov na vlastnú pomoc, ktorú je v kritickom zdravotnom stave obtiažne realizovať. Ak niekto očakáva poskytnutie pomoci, mal by si byť vedomý vlastnej mravnej zodpovednosti pomáhať druhým a mal by byť schopný pomoc poskytnúť. Na princípe vzájomnosti poskytovaná prvá pomoc je zjednotená takmer vo všetkých krajinách sveta. Pamätajte si, že zásady prvej pomoci sú tak jednoduché, že ľudia si dnes škodia nie tým, že poskytnú prvú pomoc nevhodne, ale neposkytnú ju vôbec. Akákoľvek prvá pomoc je lepšia ako žiadna.

Hlavné zásady sú :

1. Zachrániť život (kontaktovať postihnutého, vykonať oživovacie úkony, zastaviť veľké vonkajšie krvácanie)

2. Zabrániť zhoršeniu zdravotného stavu (fixovať zlomeniny, ošetriť rany a popáleniny, zabrániť strate tepla prikrytím...)

3. Zabezpečiť ďalšiu zdravotnú starostlivosť (privolať odbornú zdravotnú pomoc)

POSTUP PRI POSKYTOVANÍ PRVEJ POMOCI:

1. Kontrola životných funkcií

Životnými funkciami sú:
a.) vedomie
b.) dýchanie
c.) obeh

Na vyšetrenie životných funkcií používame ľudské zmysly, zrak, sluch, hmat, na rozoznanie prítomnosti prchavej látky nám dobre poslúži čuch. Použitím všetkých zmyslov súčasne dokážeme vyšetriť prítomnosť, resp. neprítomnosť životných funkcií v priebehu 10 sekúnd. Táto skutočnosť je nesmierne dôležitá najmä v situáciach, ak je na mieste nehody viac zranených. Prvú pomoc poskytujeme neodkladne tým postihnutým, ktorým životné funkcie zlyhavajú, váhavý postoj záchrancu alebo prvotné ošetrovanie „kričiacich postihnutých“ odsúdi ťažko ranených v priebehu 5 minút na smrteľné komplikácie, ktoré nedokáže zvrátiť ani profesionálna zdravotná pomoc a jej prístrojová technika.

a.) Kontrola vedomia:
Ak je na mieste nehody viac zranených, prvú pomoc začíname poskytovať najskôr tým, ktorí ju potrebujú okamžite. Zranení, ktorí v šoku alebo zo strachu kričia a volajú o pomoc, nie sú spravidla tak postihnutí ako tí, čo už volať nemôžu – sú v bezvedomí alebo v ťažkom šoku. Zraneného najskôr oslovíme, zatrasieme a vyvoláme bolestivý podnet, napr. uštipnutím na predlaktí a pod. Ak nereaguje ani na jeden podnet, je to známka bezvedomia.

b.)+c.) Kontrola dýchania a krvného obehu:
Súčasne so zisťovaním prítomnosti vedomia sledujeme známky prítomnosti alebo neprítomnosti dýchania vidíme a pod rukou cítime dvihavé pohyby hrudníka alebo brucha, počujeme a na líci cítime prúd vydychovaného vzduchu z nosa a úst postihnutého. Ak je postihnutý v bezvedomí a nemá prítomné známky dychovej aktivity, považujeme aj krvný obeh za neprítomný. Neprítomnosť krvného obehu sa v súčasnosti vyšetruje iba sledovaním nepriamych známok - namodralá farba kože na okrajových častiach tela, postihnutý nereaguje kašľom, prehĺtaním, žmurkaním počas kontroly a čistenia ústnej dutiny. Vyšetrovanie obehu zisťovaním pulzu laik - záchranca nevykonáva!

2. Obnovenie dýchania a činnosti srdca

• Príznaky :
  

a.) bezvedomie – nereaguje na vonkajšie podnety.
b.) nedýcha - chýba vydychovaný prúd vzduch.
c.) chýbajú dýchacie pohyby hrudníka.
d.) namodralé zafarbenie slizníc a okrajových častí nosa, uší, prstov, pier.

• Laik
  

– záchranca sa neorientuje podľa pulzu na krčnej tepne, ale vychádza z predpokladu, že zranený je bez dýchania.Najskôr sa obnoví krvný obeh a až potom dýchanie a nie naopak.

Zapamätajte si! Ak postihnutý prestane dýchať, na záchranu jeho života zostáva len niekoľko minút a ak nie je včas poskytnutá pomoc, zastaví sa činnosť srdca.

Postup pri obnove dýchania a činnosti srdca :
1.) Uložiť postihnutého na tvrdú a rovnú podložku.
2.) Skontrolovať ústnu dutinu – odstrániť viditeľné prekážky.
3.) Predsunúť dolnú čeľusť, zakloniť hlavu a zistiť, či dýcha:

a.) pocitom (sluchom, priložením líca),
b.) pohľadom (dýchacie pohyby na hrudníku),
c.) hmatom (na hrudníku).

4.) Upcháme nos ľavou rukou (prstami) a zároveň zakloníme jeho hlavu a dvoma prstami pravej ruky predsunieme dolnú čeľusť.

5.) Zhlboka sa nadýchneme a vykonáme dva účinné vdychy cez ústa zraneného.
6.) Po každom vdýchnutí uvoľníme nos a sledujeme hrudník – jeho výdych bude samovoľný.

- z piatich pokusov o vdýchnutie musia byť aspoň dva účinné. V opačnom prípade môže byť v dýchacích cestách prekážka, príp. slabý záklon hlavy a umelé dýchanie je neúčinné.

Ak nezačne dýchať, resp. nejaví známky života, začíname nepriamu masáž srdca.

1.) Hrudnú kosť si rozdelíme pomyselnými čiarami na 3 tretiny, na rozhraní dolnej a strednej tretiny tlačíme zápästnou časťou dlane (nie celou dlaňou) hrudník 15-krát smerom k chrbtici do hĺbky 5 až 7 centimetrov v rytme 100 úderov za minútu.

2.) Pokračujeme v oživovaní v pomere 2x vdýchnuť - 15x stlačiť.

3.) Po 4 cykloch alebo po minúte oživovania skontrolujeme krvný obeh.

• Umelé dýchanie je účinné, ak:
  

- vzduch ľahko vniká do dýchacích ciest a do pľúc, - hrudník sa dvíha a klesá, - začína sa normalizovať farba postihnutého, stráca sa namodralá farba uší, pier, končekov prstov, - postihnutý začína sám dýchať.

U dojčiat a malých detí dávame umelé dýchanie rovnako ako u dospelých len s tým rozdielom, že umelé vdychy dávame cez nos a ústa postihnutého,čím je dieťa mladšie, tým vydychujeme menej vzduchu, ale častejšie (u dojčiat až 30 x za minútu a to len obsah svojej ústnej dutiny),tlak na hrudník musí byť úmerný veku dieťaťa,u dojčiat stláčame hrudník dvoma prstami. Oživovanie nesmie byť prerušené na viac ako 10 sekúnd. Ak postihnutý začína sám dýchať, je obnovená činnosť srdca. Aj potom postihnutého stále sledujeme a kontrolujeme životné funkcie. Ak laik odmieta dýchať z úst do úst, pokračuje v nepriamej masáži srdca.

spracoval: Henri Bronson ; upravil: Henri Bronson

Horná ošetrovňa